Súhrn
Nové sídlo ECB je symbolom toho najlepšieho, čo môže Európa spoločne dokázať. Zároveň nám však pripomína, prečo už nikdy nemôžeme riskovať rozdelenie.
Kríza skúša jednotu Európy. Podľa niektorých, napríklad aj mnohých účastníkov dnešnej demonštrácie, je problém v tom, že Európa robí príliš málo. Na druhej strane ďalší, napríklad populistické strany, ktoré vznikajú po celej Európe, sú presvedčení, že Európa robí až priveľa.
Riešením nie je dezintegrácia, ale ani nedosiahnuteľná vízia o tom, kam by integrácia mala smerovať. Potrebujeme ambiciózne ciele a pragmatické prostriedky. Musíme uviesť do súladu ekonomickú stránku integrácie, to znamená efektívnosť, s jej politickou stránkou, teda spravodlivosťou. Vzdelanie a odborná príprava musia mať v programoch reforiem rovnako dôležité miesto ako zvyšovanie pružnosti trhov a znižovanie byrokracie.
Čím viac sa rozhodovanie o hospodárskych otázkach presúva na európsku úroveň, tým viac to platí aj v prípade demokracie. Musíme preto posilňovať kanály skutočnej európskej demokratickej legitimity, napríklad Európsky parlament. Ak sa ľudia vzdajú časti formálnej suverénnosti, získajú väčšiu reálnu suverénnosť. Poveria inštitúcie zodpovednosťou riešiť naliehavé problémy zamestnanosti a hospodárskeho rastu na úrovni celej eurozóny. Svojimi hlasmi tak budú môcť svoj život v skutočnosti ovplyvniť viac ako dnes.
***
Vážený zástupca ministerského predsedu pán Al-Wazir,
pán primátor Feldmann,
bývalý prezident ECB, milý Jean-Claude Trichet,
súčasní i bývalí členovia Rady guvernérov,
bývalá primátorka pani Rothová,
čestný občan pán von Metzler,
predseda židovskej obce pán Korn,
potomok rodiny architekta Grossmarkthalle
pán Elsässer,
a pán Prix, slávny architekt nášho nového sídla,
vážené dámy, vážení páni,
s radosťou vás dnes všetkých vítam na slávnostnom otvorení nového sídla Európskej centrálnej banky.
Projekt realizácie nášho nového sídla je starý ako samotná ECB. Začal sa už v roku 1998 hľadaním vhodnej lokality, ktorú sme v roku 2001 našli tu, na mieste Grossmarkthalle. O rok neskôr sa začala medzinárodná súťaž o najlepší architektonický návrh, ktorú nakoniec vyhral Wolf Prix so svojím tímom. V máji 2010 bol položený základný kameň a začali sa hlavné stavebné práce. Mnoho ľudí, a niektorí z nich sú tu dnes s nami, počas tohto obdobia neúnavne pracovalo na tom, aby sa tento projekt stal realitou. Za tento obrovský kus práce by som sa všetkým zúčastneným rád poďakoval.
Euro, naša spoločná mena, sa stalo najhmatateľnejším symbolom európskej integrácie – je to kúsok Európy, ktorý je prístupný a hodnotný pre každého z nás. Táto budova sa nepochybne stane známou ako „sídlo eura“. Je pevnou oporou ECB pri plnení jej mandátu – udržiavaní cenovej stability v záujme všetkých občanov eurozóny.
V tomto zmysle je táto budova symbolom toho najlepšieho, čo môže Európa spoločne dokázať. Zároveň však vyjadruje aj to, prečo už nikdy nemôžeme riskovať rozdelenie.
Stojíme na mieste bývalej frankfurtskej veľkoobchodnej tržnice s ovocím a zeleninou, modernej účelovej budovy z 20. rokov minulého storočia, ktorá bola do značnej miery zachovaná a začlenená do nového objektu. Od roku 1941 do roku 1945 bolo z tohto miesta deportovaných do koncentračných táborov viac ako 10 000 židovských obyvateľov z Frankfurtu a jeho okolia. Pamätník postavený vo východnej časti budovy má nám i našim nasledovníkom pripomínať činy, na ktoré sa nesmie zabudnúť.
Potreba jednotnej, demokratickej a mierovej Európy bola jedným z hlavných ponaučení z tejto temnej kapitoly našich dejín. Odvtedy sme už prešli dlhú cestu, ale nič z toho, čo sme dosiahli, by sme nemali považovať za samozrejmosť.
Jednota Európy prechádza skúškou. Prekonávame veľmi zložité obdobie. Podľa nedávneho prieskumu Eurobarometer, ktorý vo viacerých krajinách zisťoval, ako sa domácnosti vyrovnávajú s krízou, všetkých respondentov zasiahla strata príjmu a skoro všetci považujú život za ťažší ako pred krízou.
Ako inštitúcia EÚ, ktorá počas celej krízy zohrávala ústrednú úlohu, sa ECB stala terčom pozornosti tých, ktorých táto situácia ťaží. Možno argumentovať, že neoprávnene – veď naše opatrenia boli zamerané práve na zmiernenie šokov, ktoré ekonomika utrpela. Ale ako centrálna banka celej eurozóny musíme veľmi pozorne počúvať, čo nám chcú povedať všetci občania.
Podľa niektorých, napríklad aj mnohých účastníkov dnešnej demonštrácie, je problém v tom, že Európa robí príliš málo. Chcú integrovanejšiu Európu, v ktorej by medzi národmi existovala väčšia finančná solidarita.
Na druhej strane ďalší, napríklad populistické strany, ktoré vznikajú po celej Európe, sú presvedčení, že Európa robí až priveľa. Volajú po návrate k samostatným národným ekonomikám a znovunastolení hospodárskej suverenity.
Rozumiem tomu, z čoho tieto názory pramenia, prečo ľudia túžia po zmene. V skutočnosti však ani jedna z týchto strán neponúka skutočné riešenie situácie, ktorej dnes čelíme.
Solidarita je stredobodom európskej integrácie a je správne, že sa krajiny počas krízy navzájom podporujú. Eurozóna však nie je politickou úniou, v ktorej niektoré krajiny neustále doplácajú na iné.
Vždy sa považovalo za samozrejmosť, že krajiny musia byť schopné stáť na vlastných nohách – že každá zodpovedá za svoju vlastnú politiku. To, že niektoré z nich museli prejsť ťažkým obdobím zmien, bolo predovšetkým dôsledkom ich minulých rozhodnutí.
Stáť na vlastných nohách však nie je to isté, ako stáť osamote. Ani návrat k národným ekonomikám nie je odpoveďou.
Nezmenila by sa totiž základná ekonomická realita, s ktorou sa musia európske krajiny vysporiadať: sme starnúce spoločnosti, ktoré musia hospodársky rast zabezpečovať najmä prostredníctvom zvyšovania produktivity. Takéto riešenie by nijako neprispelo k lepšiemu ekonomickému zabezpečeniu obyvateľov. Na svete neexistuje krajina, ktorá by dokázala prosperovať a zároveň sa vyhýbať globalizácii.
Celý proces vytvárania jednotného trhu bol vlastne spustený práve preto, lebo jednotlivé európske ekonomiky by v čoraz otvorenejšom svete samy osebe nedokázali vytvárať dostatok pracovných miest. Tento proces neskôr viedol k menovej únii, pretože, ako ukázala kríza ERM začiatkom 90. rokov, krajiny si uvedomili, že nie je možné integrovať sa len čiastočne a využívať pritom všetky výhody. Finančná kríza a kríza štátneho dlhu od roku 2008 túto skutočnosť len potvrdzujú.
Dezintegrácia preto nie je riešením. Nie je ním však ani nedosiahnuteľná vízia o tom, kam by integrácia mala smerovať. Riešením je dobudovanie menovej únie v oblastiach, kde sa dobudovať dá a musí. Potrebujeme ambiciózne ciele a pragmatické prostriedky.
Ako ísť touto cestou sme ukázali, keď boli počas krízy zavedené mechanizmy solidarity a stabilizácie. Pozoruhodným úspechom je aj banková únia. Teraz však musíme pokročiť aj v tých oblastiach, ktoré ešte nie sú dokončené, najmä v oblasti hospodárskej a inštitucionálnej konvergencie.
Zároveň si uvedomujem, že na otázky, ktorým dnes čelí naša Únia, sa nemožno pozerať len z čisto ekonomického hľadiska. Hoci ekonomická integrácia vo všeobecnosti vytvára viac pracovných miest a podporuje hospodársky rast, neodstraňuje úplne problém, ktorý živí nespokojnosť s eurom a s Európskou úniou. Je tu aj problém deľby: kto v tomto procese získava a kto stráca?
Vyššia mobilita pracovných síl v jednotlivých krajinách síce môže napríklad znížiť nezamestnanosť, ale zároveň vyvoláva obavy z imigrácie a zhoršenia vyhliadok pre nízkokvalifikovaných pracovníkov. Otvorenie doteraz chráneného sektora môže znamenať zníženie nákladov pre spotrebiteľov, ale zároveň aj neistú budúcnosť pre tých, ktorí v ňom boli zamestnaní.
Preto ak chceme vybudovať trvalú dôveru v našu Úniu, musíme najskôr odstrániť tento rozpor – uviesť do súladu ekonomickú stránku integrácie, to znamená efektívnosť, s jej politickou stránkou, teda spravodlivosťou.
Je to zložitý problém. Riešenie sa však dá zhrnúť jedným slovom: kvalifikácia.
Teoretické i empirické dôkazy poukazujú na to, že z technologických zmien v nedávnom období ťažia najmä kvalifikovaní ľudia. Inými slovami, výrobné technológie sa vyvíjajú v prospech kvalifikovanej pracovnej sily, keďže sa zvyšuje jej relatívna produktivita a teda aj relatívny dopyt po nej.
Zabezpečovaním toho, že sú pracovníci vybavení adekvátnou kvalifikáciou, sa ekonomika stáva efektívnejšou a vznikajú nové pracovné príležitosti. Tým, že z týchto príležitostí umožňuje čerpať čo najväčšiemu počtu obyvateľov, sa zároveň ekonomika stáva sociálne spravodlivejšou.
Vzdelanie a odborná príprava preto musia mať v programoch reforiem rovnako dôležité miesto ako zvyšovanie pružnosti trhov a znižovanie byrokracie.
Ekonomickú a politickú stránku integrácie je však potrebné zosúladiť aj z iného hľadiska. Čím viac sa rozhodovanie o hospodárskych otázkach presúva na európsku úroveň, tým viac to platí aj v prípade demokracie.
A to nielen preto, že demokracia je jednou zo základných hodnôt EÚ. Dôvodom je, že tvorba politík bez adekvátneho zastúpenia a zodpovednosti nefunguje. Preto musíme spoločne upevňovať našu hospodársku úniu a našu politickú úniu. To znamená posilňovať kanály skutočnej európskej demokratickej legitimity, napríklad Európsky parlament.
Európska demokracia potom bude nepochybne vyzerať inak. Voliči v jednotlivých krajinách by spočiatku mohli mať strach, že majú na rozhodnutia menší vplyv ako dnes. Verím však, a jednoznačne to tak je aj v prípade menovej politiky, že ak sa ľudia vzdajú časti formálnej suverénnosti, získajú väčšiu reálnu suverénnosť.
Poveria inštitúcie zodpovednosťou riešiť naliehavé problémy zamestnanosti a hospodárskeho rastu na úrovni celej eurozóny, takže svojimi hlasmi budú môcť svoj život v skutočnosti ovplyvniť viac ako dnes.
Verím, že týmto spôsobom môžeme tých, ktorí sa cítia byť na okraji, vrátane mnohých dnešných demonštrantov vo Frankfurte, zblížiť s myšlienkou integrácie, ktorá priniesla toľko výhod už trom generáciám Európanov.
Na záver mi dovoľte ešte pár slov.
Táto budova je uznaním všetkých, ktorí sa na jej realizácii podieľali. Stala sa jednou z dominánt mesta Frankfurt a pre ECB pôsobivým novým domovom, z ktorého bude plniť svoje poslanie.
Zároveň však predstavuje mocný symbol toho, čo znamená európska integrácia. Pripomína nám, odkiaľ sme prišli, a to, kam sme dospeli. Pripomína nám hrôzy, do ktorých môže vyústiť rozdelenie, a zároveň úžasný pokrok, ktorý dosiahneme, keď sa spojíme.
Nerúcajme to, čo sme už dokázali vybudovať. Namiesto túžby vrátiť sa späť nechajme minulosť, aby nás dnes zjednotila – aby sme mohli dokončiť budovanie Únie, ktorá zaručí potrebnú stabilitu a prosperitu.
Ako centrálna banka sa budeme na tomto procese podieľať tým, že budeme zabezpečovať integritu našej spoločnej meny. Naša spoločná mena je najhmatateľnejším znakom našej vzájomnej dôvery. Ako pred viac než 16 rokmi pri zavádzaní eura povedal prvý prezident ECB Wim Duisenberg:
„Mena je oveľa viac ako len prostriedok výmeny... Pre ľudí je mena súčasťou ich identity. Vyjadruje to, čo majú spoločné, teraz i v budúcnosti.“
Ďakujem vám za pozornosť.