Najčastejšie otázky na tému rozširovania EÚ a hospodárskej a menovej únie (HMÚ)

Česká republika, Estónsko, Cyprus, Lotyšsko, Litva, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovinsko a Slovensko sa stali členmi EÚ 1. mája 2004. Bulharsko a Rumunsko vstúpili do EÚ 1. januára 2007; Chorvátsko 1. júla 2013. Kandidátmi na vstup do EÚ sú v súčasnosti Albánsko, Severné Macedónsko, Čierna Hora, Srbsko a Turecko. Pre všetky krajiny platia rovnaké prístupové kritériá, ktoré v roku 1993 stanovila Európska rada na zasadaní v Kodani. 

Nie je to pravda. Predpokladá sa však, že euro zavedú po splnení maastrichtských konvergenčných kritérií. Nové členské štáty EÚ, na rozdiel od Dánska, nemajú právo jednotnú menu odmietnuť.

Ako Rada guvernérov uviedla vo svojom dokumente „Stanovisko Rady guvernérov ECB k problematike výmenných kurzov pristupujúcich krajín“ zverejnenom 18. decembra 2003, žiadny takýto harmonogram stanovený nie je. Nevyhnutným predpokladom zavedenia eura je, aby tieto krajiny dosiahli vysokú mieru udržateľnej hospodárskej konvergencie. Úroveň konvergencie hodnotí Rada EÚ na základe správ Komisie a ECB, v ktorých hodnotia mieru, do akej tieto krajiny spĺňajú maastrichtské konvergenčné kritériá. Tieto správy sa zostavujú najmenej raz za dva roky, resp. na žiadosť členského štátu, ktorý chce euro prijať.

Predpokladom zavedenia eura je, že členské štáty dosiahnu vysokú mieru udržateľnej hospodárskej konvergencie. Táto skutočnosť sa hodnotí na základe plnenia maastrichtských konvergenčných kritérií uvedených v článku 140 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré sú podrobnejšie stanovené v protokole priloženom k zmluve. Ide o nasledujúce kritériá:

• „dosiahnutie vysokej miery cenovej stability“. To znamená, že „členský štát má udržateľnú cenovú stabilitu a priemernú mieru inflácie sledovanú po dobu jedného roka pred hodnotením, ktorá nepresahuje mieru inflácie troch členských štátov s najlepšími výsledkami v oblasti cenovej stability o viac ako 1,5 percentuálneho bodu“;
• „udržateľnosť finančnej pozície vlády“. To znamená, že v čase hodnotenia by členský štát podľa názoru Rady nemal mať nadmerný deficit. Rada rozhoduje o existencii, resp. neexistencii nadmerného deficitu na základe:
  1. pomeru plánovaného alebo skutočného štátneho deficitu k HDP v trhových cenách, ktorý by nemal prekročiť 3 %, a
  2. pomeru verejného dlhu k HDP v trhových cenách, ktorý by nemal prekročiť 60 %.
  Pri hodnotení plnenia požiadavky rozpočtovej disciplíny sa však berú do úvahy aj iné faktory, ako napr. úspech v znižovaní rozpočtových nerovnováh v minulosti, resp. existencia výnimočných a dočasných faktorov, ktoré k takýmto nerovnováham prispievajú. Navyše, vzhľadom na zmeny Paktu stability a rastu, ktoré nadobudli účinnosť koncom roka 2011, je súčasťou tohto hodnotenia aj posúdenie miery plnenia sprísnených pravidiel rozpočtového hospodárenia. Okrem iného členské štáty s pomerom dlhu verejnej správy k HDP prevyšujúcim 60 % majú tento pomer uspokojivým tempom znížiť na referenčnú úroveň, t. j. v súlade s novozavedenou referenčnou hodnotou pre znižovanie dlhu.
• „sledovanie normálneho fluktuačného rozpätia stanoveného mechanizmom výmenných kurzov Európskeho menového systému, minimálne počas dvoch rokov bez devalvácie voči euru“. Pri hodnotení plnenia tohto kritéria sa kladie dôraz na to, aby sa kurz pohyboval v blízkosti centrálnej parity voči euru bez výrazného napätia najmenej po dobu najmenej dvoch rokov, pričom sa zároveň berú do úvahy aj faktory, ktoré mohli viesť k posilneniu kurzu.
• „stálosť konvergencie… ktorá sa odráža na dlhodobej úrovni úrokových mier“. To znamená, že „priemerná nominálna dlhodobá úroková miera členského štátu v priebehu jedného roka pred hodnotením nepresahovala úrokovú mieru troch členských štátov s najlepšími výsledkami v oblasti cenovej stability o viac ako dva percentuálne body. Úrokové sadzby sa hodnotia na základe dlhodobých štátnych dlhopisov alebo porovnateľných cenných papierov, pričom sa prihliadne na rozdielne definície v jednotlivých štátoch“.
• Pri hodnotení sa zároveň zohľadňuje niekoľko ďalších faktorov, ako napr. „výsledky integrácie trhov, stav a vývoj bežného účtu platobnej bilancie a posúdenie vývoja jednotkových pracovných nákladov a iných cenových indexov“.

Podľa článku 140 uvedenej zmluvy je súčasťou hodnotenia stavu konvergencie preskúmanie zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov každého z členských štátov vrátane štatútov ich národných centrálnych bánk s článkami 130 a 131 a so štatútom ESCB a ECB.

V uznesení o ERM II sa uvádza, že „účasť v mechanizme výmenných kurzov bude pre krajiny nepatriace do eurozóny dobrovoľná. Napriek tomu možno predpokladať, že členské štáty, pre ktoré platí výnimka, sa do mechanizmu zapoja. Členský štát, ktorý sa do mechanizmu výmenných kurzov nezapojí hneď na začiatku, sa môže zapojiť neskôr.“ Aj keď žiadne podmienky na vstup určené nie sú, je potrebné dosiahnuť spoločnú dohodu v otázkach centrálnej parity a fluktuačného pásma. Ako už bolo uvedené vyššie (otázka 4), účasť v ERM II po dobu najmenej dvoch rokov pred hodnotením konvergencie je však zároveň jednou z podmienok prijatia eura (pozri tiež dokument „Stanovisko Rady guvernérov ECB k problematike výmenných kurzov pristupujúcich krajín“ zverejnený 18. decembra 2003).

V súlade s uznesením Európskej rady prijatým 16. júna 1997 v Amsterdame sa centrálne parity v mechanizme ERM II stanovujú vzájomnou dohodou ministrov financií krajín eurozóny, ECB a ministrov financií a guvernérov centrálnych bánk krajín nepatriacich do eurozóny, ktoré sa nového mechanizmu zúčastňujú, po ukončení spoločného postupu s účasťou Európskej komisie a po porade s Hospodárskym a finančným výborom. Na rokovaniach sú prítomní aj ministri financií a guvernéri centrálnych bánk členských štátov, ktoré sa mechanizmu ERM II nezúčastňujú, ale nemajú hlasovacie právo. Všetky strany zainteresované na vzájomnej dohode vrátane ECB majú právo iniciovať dôverný postup zameraný na prehodnotenie centrálnych parít (pozri dokument „Stanovisko Rady guvernérov ECB k problematike výmenných kurzov pristupujúcich krajín“ zverejnený 18. decembra 2003).

Euro eliminuje kurzové riziká medzi krajinami, ktoré ho zavedú, a tým znižuje úrokové miery. Zároveň zúčastneným krajinám umožňuje využívať výhody cenovej stability, ktorá je prvoradým cieľom ECB. Vytvára tiež podmienky na vytvorenie rozvinutého, likvidného a integrovaného kapitálového trhu vo všetkých krajinách, ktoré spoločnú menu používajú. Pri cestovaní v rámci eurozóny už nie je potrebné meniť peniaze a platiť transakčné poplatky. Ak chce však krajina tieto výhody využiť v plnej miere, musí byť na euro pripravená. Miera pripravenosti sa posudzuje na základe maastrichtských konvergenčných kritérií.

ECB, rovnako ako Európska komisia, pripravuje konvergenčné správy. Tieto správy sa zostavujú raz za dva roky, resp. na žiadosť „členského štátu, pre ktorý platí výnimka“. Rada EÚ na základe týchto správ rozhoduje, či príslušný členský štát spĺňa nevyhnutné podmienky na prijatie eura. Všetky konvergenčné správy sú k dispozícii na internetovej stránke ECB v sekcii Publikácie. Popri svojej úlohe v rámci hodnotenia miery konvergencie ECB spolupracuje aj s národnými centrálnymi bankami nových členských štátov EÚ, aby umožnila ich plynulú integráciu do operačného rámca Eurosystému.

Centrálne banky nových členských štátov EÚ sú riadnymi členmi Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB) a ich guvernéri sú riadnymi členmi Generálnej rady. Odborníci z centrálnych bánk, ktorí sa zúčastňujú zasadaní výborov ESCB, majú postavenie riadnych členov na zasadaniach výborov v zložení ESCB, t. j. všetkých národných centrálnych bánk krajín EÚ, nielen eurozóny. Potom, ako nové členské štáty zavedú euro, sa guvernéri ich centrálnych bánk stávajú členmi Rady guvernérov a ich odborníci sa stávajú členmi výborov ESCB, ktoré zasadajú v zložení Eurosystému (t. j. zástupcov všetkých národných centrálnych bánk eurozóny).

„Euroizácia“ je v rozpore so základnými hospodárskymi princípmi HMÚ, podľa ktorých je prijatie eura vyvrcholením procesu konvergencie v rámci mnohostranného systému. Jednotlivé etapy vytýčené v zmluve na ceste k prijatiu eura nemožno preskočiť jednostrannou euroizáciou.

ERM II je mnohostranný systém, v ktorom sú meny členských štátov nepatriacich do eurozóny naviazané na euro a v ktorom sa rozhodnutia prijímajú na základe vzájomnej dohody zainteresovaných strán. Členský štát môže menový výbor naviazaný na euro naďalej používať ako jednostranný záväzok v rámci ERM II, ak sa podarí dosiahnuť všeobecnú zhodu o pevnom kurze meny v rámci menového výboru a tento kurz sa potom používa ako centrálna parita meny v rámci ERM II. Menové výbory, ktoré nie sú naviazané na euro, nie sú zlučiteľné s účasťou v ERM II. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Rada guvernérov ECB zavádzanie menových výborov neodporúča ani neodmieta. Použitie takýchto systémov ale rozhodne nemožno považovať za náhradu dvojročnej účasti v ERM II (viac v spomenutom dokumente „Stanovisko Rady guvernérov ECB k problematike výmenných kurzov pristupujúcich krajín“ zverejnenom 18. decembra 2003).

Guvernéri národných centrálnych bánk všetkých členských štátov EÚ sú riadnymi členmi Generálnej rady ECB, ktorej členom je aj prezident a viceprezident ECB. Po prijatí eura v nových členských štátoch sa guvernéri ich národných centrálnych bánk stanú členmi Rady guvernérov ECB. Počet členov s hlasovacím právom však bude obmedzený na 21 – šesť stálych hlasovacích práv pre členov Výkonnej rady a 15 hlasovacích práv pre guvernérov národných centrálnych bánk, ktoré sa budú vykonávať na základe rotačného systému. Všetci členovia s hlasovacím právom budú mať jeden hlas, v súlade so zásadou jedného hlasu na osobu. Všetci členovia budú mať právo zúčastňovať sa na zasadaniach Rady guvernérov a vystupovať na nich.

Áno. V súlade so Štatútom ESCB všetky národné centrálne banky zapojené do ESCB upisujú základné imanie ECB podľa kľúča, ktorý zodpovedá podielu ich krajín na počte obyvateľov a HDP celej EÚ. Národné centrálne banky krajín, ktoré ešte euro neprijali, však musia splatiť len 3,75% celkovej hodnoty svojho upísaného základného imania.