Konvergenčné kritériá

Vývoj cien

Ustanovenia zmluvy

• V prvej zarážke článku 140 ods. 1 zmluvy sa vyžaduje:
  „dosiahnutie vysokého stupňa cenovej stability, ktorý vychádza z miery inflácie, ktorá sa približuje k miere inflácie najviac troch členských štátov, ktoré v cenovej stabilite dosahujú najlepšie výsledky“.
• Článok 1 Protokolu č. 13 o kritériách konvergencie, na ktorý odkazuje článok 140 ods. 1 zmluvy, uvádza:
  „Kritérium cenovej stability uvedené v článku 140 ods. 1 prvej zarážke Zmluvy o fungovaní Európskej únie znamená, že členský štát si udržiava dlhodobú cenovú stabilitu a priemernú mieru inflácie vykazovanú v priebehu roka pred skúmaním, ktorá neprekračuje viac ako o 1,5 % miery inflácie maximálne troch členských štátov, ktoré dosiahli v oblasti cenovej stability najlepšie výsledky. Inflácia sa meria pomocou indexu spotrebiteľských cien na porovnateľnom základe, ktorý zohľadní rozdiely medzi vnútroštátnymi definíciami.“

Uplatňovanie ustanovení zmluvy

• V prípade „priemernej miery inflácie vykazovanej v priebehu roka pred skúmaním“ sa miera inflácie vypočítava prostredníctvom zmeny aktuálneho priemeru harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien (HICP) za posledných 12 mesiacov v porovnaní s priemerom za predchádzajúcich 12 mesiacov.
• Miera inflácie „maximálne troch členských štátov, ktoré dosiahli v oblasti cenovej stability najlepšie výsledky“, na základe ktorej sa definuje referenčná hodnota, sa určuje ako nevážený aritmetický priemer miery inflácie v troch krajinách s najnižšou mierou inflácie za predpokladu, že medzi nimi nie sú extrémne hodnoty. Za extrémnu hodnotu sa považuje miera inflácie, ktorá je podstatne nižšia ako v ostatných členských štátoch v dôsledku nahromadenia faktorov špecifických pre danú krajinu (podrobnejšie informácie sú v Konvergenčnej správe ECB z roku 2010).

Vývoj v rozpočtovej oblasti

Ustanovenia zmluvy

• V druhej zarážke článku 140 ods. 1 zmluvy sa vyžaduje:
  „udržanie stability stavu štátnych finančných prostriedkov, ktorý vychádza zo stavu štátneho rozpočtu, ktorý nevykazuje nadmerný deficit v zmysle článku 126 ods. 6“.
• Podľa článku 2 Protokolu č. 13 o kritériách konvergencie, na ktorý odkazuje článok 140 ods. 1 zmluvy, toto kritérium:
  „znamená, že v čase vykazovania sa na členský štát nevzťahuje rozhodnutie Rady podľa článku 126 ods. 6 uvedenej zmluvy o existencii nadmerného deficitu“.

Postup pri nadmernom deficite

Článok 126 stanovuje postup pri nadmernom deficite. Podľa článku 126 ods. 2 a 3 Európska komisia pripraví správu, ak členský štát EÚ nesplní požiadavky rozpočtovej disciplíny, najmä ak:

1. pomer plánovaného alebo skutočného deficitu verejnej správy k hrubému domácemu produktu prekračuje referenčnú hodnotu (stanovenú v Protokole o postupe pri nadmernom deficite ako 3 % HDP), okrem prípadov
   • ak tento pomer podstatne klesol alebo ak sa neustále znižuje a dosahuje úroveň, ktorá sa približuje k referenčnej hodnote, alebo ak
   • prekročenie referenčnej hodnoty je len výnimočné alebo dočasné a tento pomer zostáva v blízkosti referenčnej hodnoty;
2. pomer dlhu verejnej správy k hrubému domácemu produktu prekračuje referenčnú hodnotu (stanovenú v Protokole o postupe pri nadmernom deficite ako 60 % HDP), okrem prípadov, keď sa tento pomer dostatočne znižuje a vyhovujúcim tempom sa približuje k referenčnej hodnote.

Dodatočné ustanovenia

• Správa Európskej komisie musí zohľadňovať, či deficit verejnej správy prekračuje investičné výdavky verejnej správy, ako aj všetky ostatné súvisiace faktory vrátane stavu ekonomiky a rozpočtového hospodárenia členského štátu v strednodobom horizonte.
• Komisia môže pripraviť správu aj vtedy, ak je i napriek plneniu požiadaviek vyplývajúcich z týchto kritérií toho názoru, že v členskom štáte existuje riziko nadmerného deficitu. K správe Komisie vypracuje stanovisko Hospodársky a finančný výbor.
• V súlade s článkom 126 ods. 6 napokon Rada EÚ na základe odporúčania Komisie, po zvážení prípadných pripomienok členského štátu a celkovom zhodnotení rozhodne, a to kvalifikovanou väčšinou bez účasti príslušného členského štátu, či v členskom štáte existuje nadmerný deficit.

Procedurálne otázky a uplatňovanie ustanovení zmluvy

Na účely posúdenia konvergencie ECB vydá svoje stanovisko k vývoju v rozpočtovej oblasti. Pokiaľ ide o udržateľnosť, ECB hodnotí kľúčové ukazovatele vývoja v rozpočtovej oblasti za príslušné obdobie ako aj výhľad a možné prekážky v oblasti verejných financií a zameriava sa na prepojenie medzi vývojom deficitu a dlhu.

Vývoj výmenných kurzov

Ustanovenia zmluvy

• V tretej zarážke článku 140 ods. 1 zmluvy sa vyžaduje:
  „sledovanie normálneho fluktuačného rozpätia stanoveného mechanizmom výmenných kurzov Európskeho menového systému, minimálne počas dvoch rokov bez devalvácie voči euru“.
• Článok 3 Protokolu č. 13 o kritériách konvergencie, na ktorý odkazuje článok 140 ods. 1 zmluvy, uvádza:
  „Kritérium účasti v mechanizme menových kurzov Európskeho menového systému, uvedené v článku 140 ods. 1 tretia zarážka uvedenej zmluvy, znamená, že členský štát dodržiaval normálne rozpätie, ako je stanovené mechanizmom menových kurzov Európskeho menového systému bez výrazného napätia minimálne dva predchádzajúce roky pred preskúmaním. Osobitne v tomto období členský štát z vlastného podnetu nedevalvoval bilaterálny výmenný kurz svojej meny voči euru.“

Uplatňovanie ustanovení zmluvy

Zmluva uvádza kritérium účasti v mechanizme výmenných kurzov ERM II (ktorým bol v januári 1999 nahradený mechanizmus ERM).

• Po prvé, ECB v súlade s Protokolom č. 13 hodnotí, či sa krajina zúčastňuje na mechanizme ERM II „minimálne dva predchádzajúce roky pred skúmaním“.
• Po druhé, hodnotenie stability výmenného kurzu voči euru sa zameriava na to, či sa výmenný kurz pohybuje v blízkosti centrálnej parity ERM II, pričom rovnako ako v minulosti sa súčasne zohľadňujú faktory, ktoré mohli viesť k zhodnoteniu meny. Z tohto hľadiska šírka fluktuačného pásma v rámci ERM II nemá vplyv na hodnotenie plnenia kritéria stability výmenného kurzu.
• Po tretie, pri posudzovaní prítomnosti „výrazného napätia“ sa skúma veľkosť odchýlky výmenných kurzov od centrálnych parít voči euru v rámci ERM II. Na tento účel sa používajú ukazovatele ako volatilita výmenných kurzov voči euru a diferenciály krátkodobých úrokových mier voči eurozóne a ich vývoj, pričom do úvahy sa berie aj úloha devízových intervencií a medzinárodných programov finančnej podpory v stabilizovaní meny.

Vývoj dlhodobých úrokových mier

Ustanovenia zmluvy

• Vo štvrtej zarážke článku 140 ods. 1 zmluvy sa vyžaduje: „stálosť konvergencie dosiahnutej členským štátom, pre ktorý platí výnimka, a jeho účasti v mechanizme výmenných kurzov, ktorá sa odráža v dlhodobých úrovniach úrokovej miery“.
• Článok 4 Protokolu č. 13 o kritériách konvergencie, na ktorý odkazuje článok 140 ods. 1 zmluvy, uvádza:
  „Kritérium konvergencie úrokových sadzieb, ako je uvedené v článku 140 ods. 1 štvrtej zarážke uvedenej zmluvy, znamená, že v priebehu jedného roka pred preskúmaním neprekročila priemerná dlhodobá nominálna úroková sadzba členského štátu viac ako o dve percentá úrokovú sadzbu tých troch štátov, ktoré v oblasti cenovej stability dosiahli najlepšie výsledky. Úrokové sadzby sa hodnotia na základe dlhodobých štátnych dlhopisov alebo porovnateľných cenných papierov, pričom sa prihliadne na rozdielne definície v jednotlivých členských štátoch.“

Uplatňovanie ustanovení zmluvy

• Po prvé, pokiaľ ide o „priemernú dlhodobú nominálnu úrokovú sadzbu“ zaznamenanú „v priebehu jedného roka pred preskúmaním“, dlhodobá úroková sadzba sa vypočítava ako aritmetický priemer za posledných dvanásť mesiacov, za ktoré sú k dispozícii údaje o HICP.
• Po druhé, „úroková sadzba tých troch štátov, ktoré v oblasti cenovej stability dosiahli najlepšie výsledky“, pomocou ktorej sa definuje referenčná hodnota, sa určuje ako nevážený aritmetický priemer dlhodobých úrokových sadzieb tých istých troch členských štátov, ktoré boli použité na výpočet referenčnej hodnoty kritéria cenovej stability. Úrokové sadzby sa merajú na základe harmonizovaných dlhodobých úrokových sadzieb, ktoré boli zostavené na účely hodnotenia konvergencie.